Primaciálne námestie a nádvoria na dva dni ožijú hudbou, dobrým jedlom a najmä ponukou mladých vín z tohtoročnej úrody bratislavských vinárov. Pri príležitosti Festivalu mladého vína, ktorý sa koná 10. a 11. novembra sme sa porozprávali so Štefanom Hrivňákom z Archívu mesta Bratislavy o vinárskych tradíciách v Bratislave.
V rozhovore sa dozviete:
- aká odrodová skladba bola v minulosti preferovaná,
- ktorí bratislavskí vinári boli najúspešnejší,
- či bolo bežné, aby vinársku spoločnosť viedla žena,
- ako mesto profitovalo z vína,
- a prečo je udržiavanie vinárskych tradícií v Bratislave aj v budúcnosti dôležité.
Kam až siahajú začiatky vinárskej tradície v Bratislave? Komu vďačíme za pestovanie viniča?
Kontakt s vínom mali etniká žijúce na našom území podstatne skôr, ako začali sami pestovať vinič. Nápoj z prekvaseného hrozna bol v tom čase drahou exportnou komoditou, a tak ho pili len keltské, potom germánske a po nich avarské elity. Hoci už Matej Bel spomína, že sa na našom území pestoval vinič v dobe rímskej, dôkazy tomu nenasvedčujú. Počiatky pestovania viniča hroznorodého na našom území môžeme bezpečne položiť do 9. storočia nášho letopočtu a odvtedy sa tu aj kontinuálne dorába víno. Príčinou bol najmä kultúrny transfer, kľúčovým bolo šírenie kresťanstva, kde je víno liturgickým nápojom a dôležitým symbolom. Svoju rolu zohrali aj priaznivé klimatické podmienky – obdobie stredovekej teplej periódy a pravdepodobne aj vplyv Franskej ríše.
Vieme, aké vína sa na našom území a konkrétne v Bratislave vyrábali?
Odrodová skladba bola v minulosti celkom iná a jednoodrodovosť nebola preferovaná ako dnes. Klasikou boli zmesky. Napríklad najlepšie víno sa získavalo z cibéb (zoschnuté bobule hrozna) najlepších odrôd, napr. tzv. viriduly, ale nielen z nich. Z tohto hrozna sa vyrábal tzv. samotok, čiže víno s vysokým obsahom cukru. Potom sa obralo do kadí ostatné hrozno z rôznych odrôd a napokon modré hrozno, ktoré sa tiež zmiešalo. Za veľmi kvalitné sa považovalo račianske víno a vajnorské, kde mali početné vinice aj bratislavskí mešťania. V 19. storočí sa už v prešporských vinohradoch spomína napríklad rizling, za ktorý získal Jakub Palugyay cenu na výstave v roku 1865. Mimochodom za najlepšie prešporské vinice sa považovali tie na hranici s Račou.
Kto boli najvýznamnejší vinári na území nášho mesta?
Tých najväčších vinárov poznáme z 19. storočia, keď existoval skutočne globálny obchod a naši výrobcovia vyvážali víno do celého sveta. Jedným z najvýznamnejších v celej monarchii bol Prešporčan Jakub Palugyay. Jeho spoločnosť bola neskôr známa ako Palugyay a synovia. Palugyayovci vyvážali víno do celého sveta, na plavby zaoceánskych parníkov, do Ameriky, Austrálie, Ázie. Zaujímavosťou je, že Prešporok sa stal už takmer pred 200 rokmi centrom výroby šumivého vína v strednej Európe a zrejme prvým centrom mimo Francúzska. V roku 1825 tu založili spoločnosť Johann Fischer a Michal Schönbauer. Neskôr ju kúpila, dnes už dobre známa rodinná firma Hubert, ktorá už v tom čase patrila medzi veľmi úspešné. V prvej polovici však existovali v Bratislave viaceré firmy na výrobu šumivého vína – napríklad Jozef Esch a synovia, Eduard Zechmeister a ďalší. Naše mesto bolo v tomto kontexte veľmi priekopnícke. A mimochodom, za úspechom firmy Hubert J. E. stojí žena – Pavlína Hubertová.
Bolo bežné v 19. storočí, že viedla firmu žena?
Nebolo to vôbec bežné, dá sa povedať, že to bola rarita. Ale v 19. storočí už máme aj v Prešporku zopár takýchto prípadov. Ženy sa do čela firiem a spoločností dostali vždy rovnakým spôsobom – po smrti muža, najčastejšie manžela. Pavlína Hubertová, rod. Habermannová pochádzala zo solventnej meštianskej rodiny, vďaka čomu získala aj patričné všeobecné vzdelanie a dobré vyhliadky na sobáš. Mala len 25 rokov, keď jej zomrel manžel Johann Evangelista Hubert v roku 1882, čím sa automaticky stala vlastníčkou firmy, ktorú po ňom pomenovala – Hubert J. E.
V čom spočívali jej úspechy?
Pavlína sa obklopila odborníkmi, investovala do technológií a do reklamy. Za významné úspechy sa považuje napríklad veľká zlatá medaila z výstavy v Budapešti z roku 1896 a rovnako zlato z Bordeaux. Začiatkom 20. storočia prijala za spoločníka svojho syna, ale na chod firmy mala vplyv až do roku 1918, kedy odišla, tak povediac, do dôchodku. Práve Pavlína stála na počiatku slávy značky Hubert, ktorá síce čerpala zo staršej tradície a histórie firmy, ale Hubert, ako názov a značka, získala svoje dobré meno doma i v zahraničí práve počas jej pôsobenia na čele spoločnosti.
Je pravda, že panovníčke Márie Terézii chutila račianska Frankovka, ktorú aj dovážali na panovnícky dvor?
V období života Márie Terézie sa frankovka modrá začala len zľahka šíriť v Dolnom Rakúsku. Až začiatkom 19. storočia dorazila do Uhorska a na Moravu. Geneticky príbuzná a rozšírená odroda bola čierny cynifál, ktorú poznal aj Matej Bel začiatkom 18. storočia. Račianske vinohrady sa odlišovali od tých okolitých malokarpatských, pretože sa tu darilo modrým odrodám, z ktorých sa dorába červené víno. Je celkom pravdepodobné, že Mária Terézia pila aj račianske víno. Napokon, majitelia Rače Pálfiovci, boli vždy jej spojencami. Račianske víno tiež malo veľmi dobrú povesť. Čo sa týka dovážania na jej dvor, tak tu sa nevieme oprieť o žiadny prameň. Každopádne, na panovníckych dvoroch sa spotrebovalo veľmi veľa vína, takže to je možné. V 19. storočí existoval oficiálny titul: dodávateľ cisársko-kráľovského dvora, ktorý udeľoval panovník špičkovým veľkoobchodníkom, reprezentujúcim krajinu vo svete. Zrejme, tu môžeme hľadať aj „inšpiráciu“ pre túto legendu.
Patrili nejaké vinice aj priamo mestu? Ako mesto z vína profitovalo?
Áno, mesto vlastnilo aj vlastné vinohrady, ale drvivú väčšinu vína získalo prostredníctvom dávok. Tie v zmysle vinohradníckeho práva odvádzali majitelia vinohradov ležiacich na území mesta v podobe vína, alebo muštu. Mesto malo rozsiahle pivnice, ktoré mali na starosti pivniční majstri. Malo aj vlastný výčap, takzvanú Zelenú izbu (Grunstübel), kde buď čapovalo víno vo vlastnej réžii, alebo ho za poplatok prenajímalo. Táto budova dodnes stojí na rohu Zelenej a Sedlárskej ulice. Boli tiež určené dni v roku, kedy nemohol v meste čapovať víno nikto, okrem mesta a takto prúdili do mestskej pokladnice nemalé finančné prostriedky.
Nakoľko tvorilo víno imidž Prešporka?
Víno určite imidž Prešporka tvorilo, dobre to demonštrujú cestopisy od konca 18. storočia, kde cestovatelia, ktorí naše mesto navštívili, píšu aj o svojich dojmoch v súvislosti s pitím vína. Niektorí dokonca mali v pláne ísť aj ďalej, napríklad do Svätého Jura, čo už možno vyslovene nazvať vinárskou turistikou. Prešporok bol centrom malokarpatského vinárstva a tento fakt bol dobre známy našincom, cestovateľom či obchodníkom.
Prispela vinárska tradícia k tomu, že sa stal korunovačným mestom?
Len nepriamo. Je nespochybniteľné, že Prešporok sa stal hlavným a korunovačným mestom Uhorska najmä „vďaka“ okupácii južnej časti krajiny Osmanskou ríšou. Obchod s vínom bol však veľmi dôležitý aspekt rozvoja mesta a jeho ekonomického napredovania. Čiže status, aký nadobudol v neskorom stredoveku a potom v ranom novoveku nespochybniteľne súvisí aj s vínom.
Kedy mesto začalo s požehnávaním mladých vín a o čo pri týchto sviatkoch ide?
V malokarpatskej oblasti sa začalo s požehnávaním mladých vín v polovici 90. rokov minulého storočia. Inšpirácia pochádza zo susedného Burgenlandu. Svätý Martin je patrón tejto vinohradníckej oblasti. Podľa etnologičky Emy Drábikovej sa kedysi zvyklo požehnávať víno na Svätého Jána 27. decembra. Tento zvyk vychádzal z legendy, že ktosi chcel otráviť apoštola a podal mu kalich s jedom. Keď Svätý Ján kalich požehnal, vyšiel z neho had a apoštol vypil nápoj bez ujmy na zdraví.
Požehnanie mladých vín na Svätého Martina je tradícia spojená s ochutnávaním prvých mladých vín z tohtoročnej úrody. Je to príležitosť pre vinohradníkov, vinárov a milovníkov vína, aby sa stretli a odprezentovali kvality svojich vín. Nuž a napokon, Svätému Martinovi je zasvätená naša korunovačná katedrála, čiže je pekné, že sa toto podujatie koná práve v tento deň.
Aký vidíte v súčasnosti potenciál a zmysel v nadväzovaní na pôvodnú vinársku tradíciu a budovaní vinárskeho povedomia v Bratislave, či tvorbe podujatí výsostne spätých s vínom?
Myslím si, že vinohradnícka a vinárska tradícia je v celej malokarpatskej oblasti stále prítomná a živá. Klimatická zmena už vo svete spôsobuje to, že vinohradnícke pásmo sa posúva viac na sever, no Slovensko sa nachádza vo veľmi dobrých podmienkach, hoci počasie je pomerne nestabilné. Zdá sa však, že aj v budúcnosti budeme mať stále čo ponúknuť, a preto by sme to mali využiť. Udržiavanie tradícií je veľmi dôležité aj pre budovanie patriotizmu a my môžeme skutočne čerpať z bohatej minulosti. Naše vína majú svoju kvalitu, naše sekty nie sú o nič horšie ako všadeprítomné talianske prosecco, len nemajú takú podporu a marketingový výtlak. Rozhodne vidím potenciál a zmysel v organizovaní takýchto podujatí.
Autorka textu a fotografií: Katarína Svobodová